Najmenej šesť strategických bombardérov, ktoré Ukrajina pred viac než štvrťstoročím odovzdala Rusku, bolo podľa investigatívneho vyšetrovania v novembri 2024 súčasťou bojovej zostavy ruských ozbrojených síl. Kyjev ich v roku 1999 previedol na Moskvu spolu so stovkami rakiet výmenou za vyrovnanie časti dlhu za zemný plyn. Neskoršie vyšetrovania zistili, že Rusko použilo proti Ukrajine aj niektoré z rakiet získaných v tej istej dohode.
Keď 5. novembra 1999 odletel z ukrajinského letiska v Prylukách prvý bombardér Tu-160 do Ruska, Kyjev sa zbavoval nákladnej vojenskej techniky zdedenej po Sovietskom zväze. Dohoda mala pomôcť vyriešiť ekonomické problémy krajiny. O viac než dve desaťročia neskôr vyšetrovatelia vypátrali, že lietadlá neskončili v šrote, ale v ruskej armáde. Podľa ich zistení najmenej šesť z nich slúžilo v bojovej zostave a príslušníkov niektorých posádok ukrajinská vojenská rozviedka spája s raketovými útokmi proti Ukrajine.
Podrobné dôkazy o osude konkrétnych lietadiel prinieslo vyšetrovanie zverejnené v novembri 2024. Novinári porovnali výrobné čísla bombardérov s archívnymi dokumentmi a leteckými registrami a získali informácie od ukrajinskej vojenskej rozviedky. Na prípad následne upozornil aj nemecký magazín.
Rusko získalo osem bombardérov Tu-160, tri Tu-95MS a 575 riadených striel Ch-55. Dohoda, ktorú 8. októbra 1999 podpísali v Jalte ukrajinský premiér Valerij Pustovojtenko a ruský premiér Vladimir Putin, zahŕňala aj náhradné motory, súčiastky a pozemné technické vybavenie.
Po rozpade Sovietskeho zväzu zostala na ukrajinskom území rozsiahla strategická výzbroj vrátane lietadiel schopných niesť jadrové zbrane. Ukrajina však zápasila s ekonomickou krízou a prevádzka bombardérov bola mimoriadne nákladná. Údržba si vyžadovala špecializované vybavenie, náhradné diely a technické zázemie, ktoré vo veľkej miere záviselo od ruského priemyslu.
Hodnotu odovzdanej techniky stanovili na 275 miliónov amerických dolárov. Rusko túto sumu započítalo proti dlhu ukrajinskej spoločnosti Naftogaz voči ruskému Gazpromu. Kyjev teda nedostal hotovosť; dohoda vyrovnala časť dlhu za plyn. Túto hodnotu aj spôsob započítania uvádza pôvodné znenie medzivládnej dohody.
Po prvom bombardéri nasledovali ďalšie lietadlá a rozsiahle zásielky vojenského materiálu. Na prepravu sprievodného technického vybavenia bolo podľa dokumentov potrebných až 124 železničných vagónov.
Vyšetrovatelia vystopovali niekoľko lietadiel aj napriek tomu, že ich Rusko po prevzatí premenovalo. Ukrajinský Tu-160 s palubným číslom 10 dostal meno Nikolaj Kuznecov, stroj s číslom 11 sa stal Vasilijom Senkom a lietadlo s číslom 12 Alexandrom Novikovom. Ďalšie bombardéry pomenovali Vladimir Sudec, Alexej Plochov, Andrej Tupolev a Igor Sikorskij. Z odovzdaných Tu-95MS identifikovali stroje, ktoré v Rusku dostali mená Krasnojarsk, Sevastopoľ a Izborsk.
Zistenie, že najmenej šesť bývalých ukrajinských Tu-160 bolo v novembri 2024 v bojovej zostave Ruska, neznamená, že všetkých osem lietadiel bolo vtedy prevádzkyschopných. Bez ďalších dôkazov nemožno ani priradiť každý konkrétny raketový útok na Ukrajinu ku konkrétnemu bombardéru.
Tu-160, v Rusku prezývaný Biely labuť a v klasifikácii NATO známy ako Blackjack, patrí medzi najväčšie a najťažšie bojové lietadlá, aké boli skonštruované. Sovietsky zväz ho vyvinul počas studenej vojny ako strategický bombardér schopný niesť jadrové zbrane. Prvýkrát vzlietol v decembri 1981 a do služby vstúpil v roku 1987.
Maximálna vzletová hmotnosť lietadla dosahuje približne 275 ton. Štyri prúdové motory mu umožňujú letieť rýchlosťou vyššou než dvojnásobok rýchlosti zvuku. Krídla s meniteľnou geometriou sú pri vzlete a pristávaní roztiahnuté a pri vysokých rýchlostiach sklopené dozadu, čo umožňuje spojiť veľký dolet s nadzvukovou rýchlosťou.
Tu-160 slúži predovšetkým ako nosič striel dlhého doletu, nie ako lietadlo určené na zhadzovanie bômb priamo nad cieľom. V dvoch vnútorných zbraňových šachtách môže niesť až dvanásť riadených striel. Patrí k nim aj Ch-101, ktorú Rusko používa pri útokoch na ukrajinské územie. Bombardér môže strely odpáliť zo vzdialenosti stoviek až tisícov kilometrov bez vstupu do ukrajinského vzdušného priestoru.
Rusko časť flotily modernizovalo. Novšie verzie Tu-160M dostali upravené navigačné a elektronické systémy, modernejšie vybavenie kabíny aj vylepšené motory. Cieľom modernizácie je predĺžiť ich životnosť a zlepšiť schopnosť vykonávať diaľkové lety.
Bombardéry neboli jedinou vojenskou technikou z dohody, ktorá sa neskôr obrátila proti Ukrajine. V roku 2023 vyšetrovatelia priniesli dôkazy, že Rusko počas rozsiahlej invázie použilo aj riadené strely Ch-55 získané od Kyjeva v roku 1999. Porovnali výrobné čísla rakiet a ich trosiek s historickými dokumentmi o odovzdanej výzbroji a našli viacero zhôd.
Podľa ukrajinských vojenských predstaviteľov Rusko časť týchto striel vypúšťalo bez pôvodných jadrových hlavíc, okrem iného aj s cieľom zamestnať a vyčerpávať ukrajinskú protivzdušnú obranu. O výsledkoch vyšetrovania informovala aj medzinárodná investigatívna organizácia.
Okolnosti dohody vyvolali otázky aj na Ukrajine. Vyšetrovatelia zistili, že parlament o jej schválení nehlasoval a prevod techniky odobrili predstavitelia vlády a príslušných ministerstiev. Oľha Butkevyčová, právnička a prezidentka Ukrajinskej asociácie medzinárodného práva, označila tento postup za porušenie vtedajších ukrajinských právnych predpisov. Podľa jej názoru vláda prekročila svoje právomoci, keďže rozhodnutie o odovzdaní strategickej výzbroje malo podliehať parlamentnej kontrole.
Pochybnosti sa týkali aj ceny. Dočasná vyšetrovacia komisia ukrajinského parlamentu, ktorá skúmala podozrenia z rozkrádania majetku ozbrojených síl a oslabovania obranyschopnosti krajiny, dospela k záveru, že hodnota techniky bola podhodnotená približne desaťnásobne. Podľa jej odhadu mohla Ukrajine vzniknúť škoda presahujúca 2,5 miliardy dolárov. Ide o záver parlamentnej komisie, nie o sumu škody právoplatne potvrdenú súdom.
Keď sa investigatívni novinári pýtali bývalého premiéra Pustovojtenka, prečo sa bombardéry odovzdali bez rozhodnutia parlamentu, odpovedal: „Aké lietadlá?“ Keď mu novinár pripomenul typy Tu-95 a Tu-160, Pustovojtenko dodal: „Nepamätám si, že by sa odovzdávali bombardéry.“
Niekdajší ukrajinský prezident Leonid Kučma dohodu obhajoval. Tvrdil, že odovzdanie bombardérov a rakiet bolo v roku 1999 technicky aj ekonomicky výhodné. „Som presvedčený, že v roku 1999 bolo odovzdanie bombardérov a rakiet Rusku technicky a ekonomicky výhodné a nepredstavovalo realistické hrozby,“ uviedol.
Kučma zároveň pripustil, že keby o dohode rozhodoval o niekoľko rokov neskôr, postupoval by inak. Podľa vlastných slov sa najmä po rusko-ukrajinskom konflikte okolo ostrova Tuzla v roku 2003 začala jasnejšie prejavovať politika nového ruského vedenia. Sppochybnil tiež, že by zachovanie bombardérov Ukrajine dnes výrazne pomohlo: upozornil na vysoké prevádzkové náklady a technologickú závislosť od Ruska.
Rozhodnutie z roku 1999 vznikalo v odlišných politických a ekonomických podmienkach. Ukrajina vtedy nemala prostriedky na udržiavanie rozsiahlej flotily strategických bombardérov a jej vzťahy s Ruskom ešte neboli poznačené otvorenou vojnou.
O viac než dve desaťročia neskôr vyšetrovatelia preukázali, že najmenej šesť odovzdaných Tu-160 zostalo v bojovej zostave ruského letectva, a ďalšie vyšetrovanie potvrdilo použitie niektorých rakiet Ch-55 proti Ukrajine. Nie je doložené, že všetky odovzdané lietadlá boli prevádzkyschopné aj v októbri 2026, ani nemožno bez konkrétnych dôkazov tvrdiť, že každý z nich uskutočnil určitý raketový útok. Základný dôsledok dohody je však zrejmý: vojenská technika, ktorú Ukrajina odovzdala Rusku pri vyrovnávaní dlhu, sa neskôr stala súčasťou jeho arzenálu.