Muchotrávka zelená, nazývaná aj muchotrávka zelenkastá, patrí k mimoriadne častým hubám v našich lesoch. Rastie od júla do novembra, jednotlivo alebo v menších skupinách, najčastejšie v listnatých lesoch pod dubmi a bukmi. Má jemnú chuť a niektorí hubári tvrdia, že jej vôňa pripomína med. Tento dojem však môže byť nebezpečne klamlivý.
Ide o najjedovatejšiu hubu a najtoxickejší organizmus, ktorý sa u nás prirodzene vyskytuje. Zabiť môže už jedna stredne veľká plodnica, preto sa jej hovorí aj „lesná smrť“.
V muchotrávke zelenej sa nachádza viacero jedovatých látok. Najnebezpečnejšou z nich je amanitín. Klinický toxikológ Eryk Matuszkiewicz vysvetlil: „Toxíny, ktoré muchotrávka zelená obsahuje, nevratne poškodzujú pečeň. Škody sú obrovské a dochádza k nim veľmi rýchlo. K poškodeniu nedochádza v priebehu dní či týždňov, ale doslova v priebehu hodín. Preto hovoríme o takzvanom fulminantnom zlyhaní pečene.“ Varuje, že masívnym zlyhaním pečene sa to len začína, pretože následne sa v tele chorého rozbieha nezastaviteľná špirála ďalších patológií.
Mladá muchotrávka zelená má spočiatku polguľovitý klobúk, ktorý sa neskôr rozprestrie do šírky. Jeho okraj je hladký a farba zväčša olivovozelená alebo žltozelená, no huba sa môže vyskytovať aj v čisto bielej forme.
Hlúbik má žltkastý alebo zelenkastý odtieň a typický „hadí“ vzor. Zásadným poznávacím znakom je blanitá pošva pri báze, označovaná aj ako kalich smrti, z ktorej huba vyrastá. Na hlúbiku má tiež výrazný biely prsteň, ktorý visí nadol a je k nemu pevne prirastený.
Muchotrávku zelenú si hubári môžu pomýliť s viacerými druhmi:
- Bedľa vysoká: Rastie najmä na lúkach, pastvinách, okrajoch lesov a čistinkách. Klobúk dospelej plodnice je rozprestretý a na vrchole má tupý hrbolček; mladý klobúk je guľovitý až vajcovitý. Jeho povrch pokrývajú hnedé odstávajúce šupiny. Bedľa má biely, hľuzovitý hlúbik, ktorý nikdy nemá pošvu, a charakteristický cikcakovitý vzor. Jej krémový, dvojitý prsteň je pohyblivý. Práve voľne pohyblivý prsteň je jedným z hlavných znakov, ktorými sa bedľa odlišuje od muchotrávky zelenej.
- Plávka zelenkastá: Patrí medzi najlepšie jedlé plávky, no pre šedozelený klobúk a biele lupene si ju možno ľahko pomýliť s muchotrávkou zelenou. Na rozdiel od nej nemá prsteň ani pošvu. Jej hlúbik je masívny, hladký, biely a pri báze býva občas mierne béžový.
- Čírovka zelenkastá: V minulosti sa považovala za vynikajúcu jedlú hubu. Dnes sa jej konzumácia dôrazne neodporúča a považuje sa za jedovatú. Rastie v ihličnatých lesoch. Mladé plodnice majú polguľovitý klobúk, ktorý sa neskôr rozprestiera. Klobúk môže byť podobne ako pri muchotrávke zelenkastý až žltozelený. Muchotrávka zelená má však biele lupene, prsteň a pošvu, zatiaľ čo čírovka zelenkastá má lupene sírovožlté a nemá ani prsteň, ani pošvu.